Expedícia      Denník      O nás      Materiál      Partneri      Fakty      Kniha návštev      Média    

Z Iranu do Armenska a veci s tym suvisiace

Pozdravujem Vas priatelia hor, jazzu a modernej tanecnej hudby.

20.4. Piatok
Zacina nasa uchvatna cesta autobusom z Teheranu do Jerevanu. Bolo nas jedenast, uz je nas len styria. Martin a Juro Ondreasovci, Miro Chalupka a ja – Durcot Hyros. Listky zakupene den vopred slubuju 24 hodinovu cestu v pohodlnom autobuse Scania Super Saloon. V duchu hesla – nikto vam nemoze dat viac ako vam my mozeme slubit – to nakoniec trvalo 34 hodin. 10 hodin sme totiz stravili v spacakoch vo vybavovacej hale na Iransko – Armenskej hranici. Dovod – sofer si zabudol pas v Teherane. Ziaden stres, rozculovanie, ziadna panika. Nikomu to nevadi. Vsetko je tam zrejme skutocne v rukach allahovych. Sofer nam pomocou malej finty dokonca preventivne odobral listky, zrejme aby sme mu nezdrhli taxikom a neziadali spat prachy za polovicu cesty.

Na spestrenie Vam opisem sposob vybavovania na Iranskych hraniciach. Autobus prifici na iransku colnicu. Vsetci musia vystupit a vylozi sa aj vsetka batozina. Kazdy cestujuci ma minimalne 5-10 roznych tasiek, balikov ci skatul. Colnik niekolko hodin prehliada pasy. Na batozinu sa kasle. Vsetko a vsetci nastupia do autobusu a prejdu pasmom nikoho, je to niekolko 100 metrov. Vsetko a vsetci sa vylozi z autobusu. Nasleduje procedura s pasmi na armenskej colnici. Vsetko a vsetci sa nalozia do autobusu. Autobus odfici a vsetci sa usmievaju.

21.4. Sobota
Z hranice do Jerevanu je to asi 200 km, cize 9 hodin autobusom. Cesta-necesta prechadza cez niekolko priesmykov v 2000 m vyske a opat klesa do udoli v cca 500 m. Krajina je krasna, velmi podobna strednemu Slovensku. Len tie vredy v podobe ludskych obydli su skutocne odpudzujuce. Keby v dedinach a mesteckach aspon co to opravili a vymalovali, tak by ako tak pripominali Harmanec ci Podbrezovu. Hned za hranicou nakupujeme piva a flasu vodky a celkom uspesne otupujeme utrapy cestovania. Teraz sa uz usmievame aj my.

22.4. Nedela
Je 00-01, vystupujeme v centre Jerevanu. Srhne sa o nas takmer bitka medzi miestnimi zenami. Bohuzial nejde o nas ako takych ale o nase penazenky. Nakoniec davame prednost kultivovaniej starsej pani, ktora nam za 40 USD na den prenajme cely byt v centre Jerevanu. Stihneme este par piv v bare s nazvom Wild West, a cele doobedie spime. V autobuse sme od jedneho cestujuceho dostali meno jeho brata, vraj zijuceho v dedinke Cachkaovit pod Aragatom \4000mnm\, najvyssou horou Armenska, poslednym cielom nasej expedicie. Vraj u neho mozme spat a z dediny je idealny nastup na Aragat. Nezhoduje sa to sice s nasimi poznatkami z internetu, ale nevedno preco, upneme sa na tuto informaciu. Podvecer texikarovi ukazujeme listok s menom nasej dedinky a presuvame sa asi 80 km severne z Jerevanu. Tu zazivame kulturny sok. Je to ta najspinavejsia diera aku sme kedy videli. Opustene polozburane cinziaky, plechovo-kamenne budy namiesto domov, spina, prach, blato. Jednoducho dozivajuci socializmus najhrubsieho zrna. Obklopia nas na ulici postavajuci dedincania. Ako tak sa je mozne dorozumiet po rusky. Ukazujeme im listok s menom akehosi Samvela Armena. Krutia hlavou, nakoniec vsak prichadza mlady, rapavy zrejme trochu pripity mlady muz v pasikavom obleku a zablatenych lakovkach. Tvrdi, ze ziadneho brata nema. My vsak trvame na svojom. Chudak nevie co ma robit, poti sa, kruti sa, dedincania na neho zizaju a trapnu situaciu nakoniec riesi slovami. Pojidite so mnoj, pogovorim. Prevedie nas zablatenymi ulicami cez pol dediny k cinziaku takemu znicenemu, az z toho isiel strach. Zacali sme pochybovat, az prilis to pripominalo Bronx, miesto cernochov aziati. Bol som raz na Luniku 9, a tam to bol oproti tomuto luxus. Na druhom poschodi sa otvoria dvere. Treba si nas predstavit-styria velki europania z obrovskymi batohmi, v rukach lyze, sa tlacia v malicke tmavej chodbicke. Kultivovany starsi sivovlasy muz sa nas vo dverach pyta – sto vy chotite. Bez zavahania odpovedame. My prijechali na Aragat i my budem zdes spat. Oci mu skoro vyliezli z jamiek, no ustal to a zahlasil. Nu sto, vy zdes. Nakoniec z toho bol krasny zazitok. Ubytovali nas na zemi v obyvacke, vypili sme spolu basu piva, debatovali, hrali sachy \dokonca som prehral, a to som 4 roky hraval sachy skoro profesionelne\, vecerali. V zivote som nestretol pohostinnejsich a prijemnejsich ludi.

23.4. Pondelok
O 6-00 startujeme na vrcholovy utok na Aragat. Dedina v 2000 mnm, vrchol 4090 mnm. Sme rozdychani a oddychnuti, verime si. Akosi nam vsak chyba motivacia, mne obzvlast. Vsuvka. Nerozumiem tomu, preco sa vzdy dam nahovorit na taketo umorne expedicie Neviem preco, ale zacali sme sa medzi sebou rozpravat po rusky. Trasa je umorna, vhodna skor na bezky. Dlhe, predlhe, miernucke stupania, obcas klesania, vrchol nie je vidiet. Po siedmych hodinach nepreruseneho pochodu dosahujeme vychodny vrchol vo vyske cca 3600 mnm. Od severneho-najvyssieho vrcholu 4090 mnm nas oddeluje pomerne uzky hrebienok so sedlom asi 200 m nizsim a potom 600 m strma ale nenarocna snehova stena perusovana skalnatymi rebrami. Podla vsetkeho lyzovatelna. Odhadujeme to na dalsie 3 hodiny. Vsetci vsak toho mame dost, ja toho mam ako vzdy najviac. Navyse ma zacalo pobolievat koleno, Mato ma nabeh na zapal priedusiek, okrem toho nam zvlhol tabak a dosla vodka a vobec, sme predsa na vrchole Aragatu ci nie? Dalsi chod bol teda odchod. Lyzovacka bola asi takato - na celych 1600 vyskovych metroch som neurobil ani jediny obluk, nebolo treba, nadalo sa. Obcas dokonca pomohli aj palicky. Okolo 16-00 sme sa vratili k Armenovi, co to sme popili, vymenili si adresy, vybavil nam taxi do Jerevanu. Noc sme uz stravili v nasom prenajatom bytiku.

24.4. Utorok
Prsi, a podla accweather.com este dlho prsat bude, a my mame este styri dni do odletu. Hadajte co budeme robit? Vase tipy ocakavame v knihe navstev. Kto sa trafi najlepsie dostane od nas film o nasej exepdicii.

Z Jerevanu, 24.4.2007, Durcot.

Vsuvka
Nerozumiem tomu, preco sa vzdy dam nahovorit na taketo umorne expedicie. Vlacime sa cez pol sveta s obrovskymi batohmi. Lyze, lopata, cakan, macky, stan, varic, spacak, …. Taxiky, autobusy, lietadla, peso. Ked som sa vo vichrici a sibirskej zime doplazil na vrchol Sufanu, bol som ‘polomrtvy’. Ked som sa vo vichrici a sibirskej zime doplazil na vrchol Araratu ‘skoro som umrel’. Ked som sa doplazil na vrchol Damavandu, lutoval som ze som neumrel uz na Ararate. Nikde som si dobre nezalyzoval. Po prve, neviem dobre lyzovat. Po druhe, vzdy je odporna zima, hmla, a vietor. Po tretie, po vystupoch mam nohy vzdy drevene ako zeleznicne podvaly. A teraz sa tu zase trepem na akesi bezvyznamne brdo. Nevyspaty, po opici, hladny, v tejto nudnej a umornej bezkarskej stope, co urobili chalani predo mnou. Takto si premyslam a hladam motivaciu.

Pridané dňa: 25.4.2007


Fotogaléria k článku:







TREKSPORT - Ži dobrodružstvo, preskúmaj svoje hranice.

Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s.

KAYLAND

BUFF



Rádio FM

Lidé a hory

Snow - časopis pre lyže a snowboard

Jamesák

expedition.sk



Trekland

BUBO Travel agency

BUBO Travel agency



Expedícia |  Denník |  O nás |  Materiál |  Partneri |  Fakty |  Kniha návštev |  Média


Stránka vznikla v rámci projektu EXPEDITION.SK - zadarmo vytvoríme stránky vašich expedícií.
Návštevnosť: 53959